Le Samouraï
1967, FR, 105 min.
„Neexistuje väčšia samota než samota samuraja, snáď iba tiger v džungli je osamelejší... Možno...“ (Bušidó)
Na jeseň minulého roka uplynulo päť dekád od premiéry zásadnej neo-noirovej kriminálky veľkého amerikanofila Jeana-Pierrea Melvillea. Ako jeho opus magnum ovplyvnil žáner a prečo si vyslúžil legendárnu nálepku „biblia hnutia cool“?
TEXT OBSAHUJE SPOJLERY
Jef Costello je nájomný zabijak. Profesionál, ktorý „nikdy neprehráva... nikdy.“ Na otázku „Kto je?“ odpovedá: „Nepamätám si.“ A na dotaz „Prečo?“ zasa profesionálne: „Zaplatili mi.“ Mĺkvy Jef s chladným, no prenikavým pohľadom je vlk samotár, prísne verný svojmu modus operandi a rituálom, ktoré definujú jeho kódex: je vždy elegantne oblečený (oblek, kravata, baloniak); svoj klobúk si vždy starostlivo nasadí a skladá z hlavy či rúk len v prostredí, kde sa cíti bezpečne (zvyčajne len vo svojom byte); decentné hodinky nosí na pravej ruke, spravidla s ciferníkom dole, aby mohol nenápadne sledovať čas; nepije alkohol, a keď si výnimočne objedná whiskey, zaplatí za ňu, ale ani sa jej nedotkne; tesne pred samotným zlikvidovaním svojho cieľa si stále nasadí biele rukavičky.
Samuraj sa nesocializuje, jeho vzťahy s okolím sú rýdzo nutne pracovného charakteru (viď automechanika a kartovú partiu, s ktorými ledva prehodí slovo). Je citovo vyprahnutý, bez priateľov. Jefovou jedinou spriaznenou dušou, ktorá rozumie jeho samote, je snáď len kanárik. Svojim nepokojným správaním ho stále upozorní, ak sa v jeho skromne zariadenom byte deje niečo podozrivé. Klietka s kanárikom je zároveň metaforou uväznenia, predstavujúca existenciálnu paralelu k Jefovi, ktorý je väzňom svojho „povolania“, svojho životného poslania, ktorému prispôsobuje svoj asketický, priam asexuálny spôsob život. Ženy ho nezaujímajú, už dávno ich vymenil za zbraň a peniaze.
Bezprostredne po zavraždení svojho najnovšieho cieľa – majiteľa nočného klubu Martey's, je Jef videný tamojšou černošskou pianistkou. O pár desiatok minút na to je zadržaný a vypočúvaný na polícii s mnohými ďalšími, ktorí zodpovedajú pomerne všeobecnému popisu. Samuraj je však pripravený: má chirurgicky presné alibi, ktoré si dopredu dohodol so svojou milenkou Jane. Ba čo viac, formálne ho identifikuje len jeden zo šiestich svedkov z klubu. Navyše, pianistka ako kľúčový svedok mu krivou výpoveďou záhadne pomôže, čím sa Jef dostáva na slobodu. Prechováva k nemu isté sympatie, alebo ho len chce prenechať napospas nespokojnému, anonymnému objednávateľovi?
Mimochodom, o jeho lojálnej milenke Jane (vo svojom vôbec prvom filme ju hrá Nathalie Delon, toho času Delonova manželka), ktorá mu ochotne poskytne alibi, veľa nevieme. Tušiť však, že majú za sebou istú minulosť, kvôli ktorej k nemu ešte prechováva možno posledné zvyšky citov. Teraz sa však správa ako prostitútka, no stále k Jefovi vzhliada a poskytuje mu podporu. Možno väčšiu, než si zasluhuje. Možno väčšiu, než o akú vôbec stojí. Táto marginalizácia ženských postáv je pre režiséra typická. Ženy v jeho silne mužských svetoch nemajú priestor. (A to je tiež možno dôvod, prečo sú „melvillovky“, ako aj ostatné francúzske noiry, emočne chladnejšie než klasické americké filmy noir.)
Ako komentuje objednávateľ vraždy, po zadržaní sa z neho stáva zranený vlk. Aj keď svoj cieľ odstránil bez zanechania stopy, bol predsalen zadržaný. A i napriek nepriestrelným, dvojitým alibi je v hľadáčiku vytrvalého a prefíkaného inšpektora s nálepkou podozrivého č. 1. Preto sa pre svojho objednávateľa stáva nepohodlným a štvanou zverou. Samuraj v labyrinte parížskeho metra šikovne kľučkuje, aby unikol inak dobre zorganizovanej polícii (Melville je detailista nielen ak ide o štýl postavy, ale aj v prípade policajných procedúr), no jeho osud je už dávno spečatený. Prijíma nový kontrakt a jeho cieľom sa stáva samotná pianistka. Tragický, no štýlový fatalizmus je zavŕšený džentlmenským gestom a záverečnou scénou v džezovom klube, do ktorého ide na istú smrť...
Pre dnes už 82-ročného Alaina Delona ide bezpochyby o jednu zo životných rolí. Jeho prejav je extrémne minimalistický (kamenná tvár, uhrančivý pohľad, minimum replík, úsporné gestá), no maximálne presvedčivý. Veríte mu každý jeden pohľad či úsečnú repliku. Je to koncentrované herectvo založené predovšetkým na hraní očami. Išlo o prvý z troch spoločných filmov, ktoré nakrútili so Jeanom-Pierreom Melvilleom, priekopníkom francúzskej gangsterky a známym milovníkom amerického filmu noir a americkej kultúry ako takej. Ďalšími ich počinmi boli Osudový kruh (1970) a Policajt (1972), režisérov vôbec posledný film.
Melville nakrúcal kriminálky ovplyvnené americkým filmom noir s dôrazom na „cool koncept“ (pred Samurajom najmä Práskač so Jeanom-Paulom Belmondom). Samuraj je poctou filmu noir a jeho kľúčovou inšpiráciou je postava Ravena (Alan Ladd), hitmana na úteku z raného noiru Revolver na prodej (This Gun for Hire, 1942). Delon sa na Ladda nielenže v tvári podobá, ale evokuje ho i úsporným prejavom a typicky noirovým outfitom (klobúk, dvojradový plášť). Navyše, kým Raven mal domáceho miláčika v podobe mačky, Jef zasa spomínaného kanárika. Dlhá otváracia scéna pofajčievania v ponurom byte ako aj akcia na železničnom moste, kde Jef dôjde k zraneniu, je tiež evokáciou klasiky Franka Tuttlea.
Samuraj prenáša klasické noirové témy a motívy (samotu, zradu a pomstu, hitmana na úteku) nie do farebného (to by bolo prisilné tvrdenie), ale do šedého sveta. Farebnou vyprahnutosťou vyznieva ako pomyselný medzistupeň medzi čiernobielym a farebným materiálom. Ulice Paríža neboli snáď nikdy sivšie. Štylizované odfarbenie prostredia symbolizuje Jefovu dušu, interiéry aj exteriéry priam korešpondujú s jeho smutnými, sivo-modrými očami (ktoré sú zasa odrazom jeho chladnej duše). Od Jefovho sparťanského bytu a prostredia policajnej stanice, cez parížske uličky a hotely, až po rekvizity a kostýmy – všetko je prísne ladené do chladných, sivých či béžových odtieňov.
Zo Samuraja sa stal zásadný francúzsky neo-noir, ktorý ovplyvnil zástup žánrových pokračovateľov. Hlavne svojim minimalistickým prístupom k postave titulného antihrdinu a „konceptom cool“ (Jefov módny protokol a rituály). Tento sústredený herecký prejav a jednu dejovú líniu si ako medzi prvými požičal dnes už tiež kultový Řidič (The Driver, 1978) Waltera Hilla. Postava Jefa Costella neskôr ovplyvnila i mnoho zabijakov s vlastným morálnym kódexom: Jeffreyho Chowa z hongkongskej gangsterky The Killer (1989), Jarmuschovho Ghost Doga (1999) a z menšej časti aj Clooneyho hitmana z Američana (2010). S nadsázkou napísané, nebyť Delonovho stoického výkonu, ani mlčanlivý Ryan Gosling v Drive (2011) by nebol taký cool! Melville a Delon proste vytvorili pred 50 rokmi nadčasový prototyp štýlového mĺkveho antihrdinu. Oldschool, ale stále cool!
Michal Šmajda
Réžia: Jean-Pierre Melville
Produkcia: Raymond Borderie, Eugène Lépicier
Scenár: Jean-Pierre Melville, Georges Pellegrin
Kamera: Henri Decaë
Hudba: François de Roubaix
Strih: Monique Bonnot
Výprava: François de Lamothe
Hrajú: Alain Delon, François Périer, Nathalie Delon, Michel Boisrond, Catherine Jourdan, Carlo Nell, Adrien Cayla-Legrand, Robert Favart a ďalší.
Premiéra: 25. 10. 1967
Odkazy
CSFD
