Znovu dáváme prostor "košické spojce" a velkému noirovému nadšenci Michalu Šmajdovi, který pro čtenáře blogu přichystal srovnání Pojistky smrti s její literární předlohou.
Pre mnohých iniciatívna snímka ich lásky k
fenoménu filmu noir, pre nás ďalších prvá dokonalá ukážka, ako má
noir vyzerať. Podľa Britského filmového inštitútu (BFI) dokonca „najnoirovejší“
noir, či v neposlednom rade titul, ktorý v 2013 otváral prvý ročník
Noir Film Festivalu, toho času ešte na Kokoříne. (1) Najnovšie prinášame
porovnanie tohto ultimátneho noiru Billyho Wildera (1944) s jeho knižnou
predlohou od Jamesa M. Caina (1943). (2)
Po tom, ako Wildera pre „nízke kvality“
predlohy odmietol jeho dlhoročný scenáristický partner Charles Brackett (Zuzanka
v nesnázích, Päť hrobov pri Káhire či neskoršie oscarové spolupráce na Stratenom
víkende a Sunset Blvd.), Cain bol ako autor príbehu pre režiséra prirodzenou
voľbou č. 2. Bol však pracovne vyťažený a Wilder dostal tip na Raymonda
Chandlera. Po prečítaní jeho Hlbokého spánku (1939) bol nadšený a obratom
mu ponúkol prácu na scenári. Spolupráca už taká ružová zďaleka nebola: šlo
o diametrálne odlišné povahy s iným prístupom k písaniu, navzájom
im na sebe prekážalo množstvo vecí a Chandler navyše počas tvorby zápasil
s alkoholizmom.
Našťastie, výsledok ich spolupráce je
brilantný a fascinujúci dodnes. Fúziou režisérskeho a scenáristického
hollywoodskeho klasika a (spolu s Hammettom a Woolrichom) najväčších
predstaviteľov americkej „drsnej školy“ vznikol mimoriadny scenár, ktorý si
vyslúžil nomináciu na Oscara. Cainov vzťahový trojuholník (naivný milenec –
manipulatívna krásna žena – bohatý nepohodlný manžel) bol okorenený o Chandlerove
úderné, ironické dialógy a Wilderov cynizmus.
Noirový znalec Eddie Muller v jednom
z rozhovorov spomína, že to, čo je film noir pomenovali už Wilder a Chandler,
keď vo filme odznie: „Zabil som pre peniaze a pre ženu. Nedostal som ani peniaze
a nezískal som ani ženu.“ V skutočnosti táto replika figuruje už v knihe,
takže zásluhu má na konte Cain. Na druhej strane, je pravdou, že Wilderov a Chandlerov
scenár je o poznanie drsnejší, dvojzmyselnejší a cynickejší než
Cainov originál. Cainov literárny jazyk sa totiž lepšie čítal, než hovoril
a Chandler je v briskných dialógoch predsa len viac doma. Treba
dodať, že Cainovi sa adaptácia jeho príbehu (vrátane iného záveru) veľmi
pozdávala a vyzdvihol najmä herecké výkony. (3)
Ide o pomerne vernú adaptáciu s nie
veľkým počtom významných zmien. Ak ste znalec filmu a prvý raz sa púšťate
do románu, najviac vám popri odlišnom konci môže udrieť do oka fakt, že Phyllis
(vo filme Barbara Stanwyck) bola de facto sériová vrahyňa či výrazne
zromantizovaná línia Walterovho vzťahu k Lole, s čím súvisí ďalšia diferencia,
a síce, že Walter sa napokon prizná najmä pre to, aby očistil Lolu.
Kým finálna konfrontácia medzi milencami
prebieha vo filme v dome u Dietrichsonovcov, v knihe postrelí Phyllis
Waltera v aute (tesne pred tým, ako ju plánoval zhodiť na sedadle
spolujazdca z útesu). V románe v závere nikto explicitne neumiera. Je
tu naznačená poetická spoločná samovražda skokom z lode do mora (za
mesačného svitu). Keyes totiž umožní Walterovi aj Phyllis zdanlivo utiecť
bez toho, aby o tom navzájom vedeli. Počas cesty loďou do Mexika (ako
inak) sa rozhodnú, že spáchajú samovraždu, keď v mori uvidia žraloka. Takýto koniec
vo filmovom prepise však nepripúšťal vtedajší Haysov Produkčný kódex.
Film má však rozhodne lepší záver, keď
vrcholí vzťahom iným, a to záverečným vyznaním medzi Walterom (Fred MacMurray)
a Keyesom (Edward G. Robinson). Ich slávny, záverečný „milostný“ dialóg je
lepšie použitý a vygradovaný vo filme. (4) Verbálny základ oproti
predlohe zostal (obaja si povedia, že sa majú radi), no finále je obohatené o
výraznú homosexuálnu konotáciu:
Walter Neff: „Know
why you couldn’t figure this one, Keyes? I’ll tell you. ‘Cause the guy you were
looking for was too close. Right across the desk from you.“ (Viete, prečo ste
na to neprišiel, Keyes? Poviem vám to. Človek, ktorého ste hľadali, bol príliš
blízko. Priamo oproti vášmu stolu.)
Barton Keyes: „Closer
than that, Walter.“ (Ešte bližšie, Walter.)
Walter Neff: „I
love you, too.” (Tiež vás mám rád.)
Keyes následne pripáli Walterovi jeho
poslednú cigaretu, kým počas celého deja pripaľoval spravidla on jemu. Toto
gesto je azda jedinou skutočnou intimitou v celom filme.
Vybrané rozdiely medzi predlohou
a adaptáciou:
- Walter Neff nesie v predlohe priezvisko Huff;
- Dietrichsonovci boli pôvodne Nirdlingerovci;
- Phyllis má v origináli menej dráždivé entrée, keď je namiesto
uteráku oblečená v pyžamovom komplete;
- v predlohe nenájdeme dvojzmyselný dialóg o „prekročení rýchlosti“;
- Walter sa v knihe s väčšou vervou zhosťuje vražednej role;
- Nino Sachetti v predlohe s Phyllis nechodil, vo filme áno;
- Keyes a jeho monológy majú vo filmovej verzii väčší priestor (napr.
„jednosmerná cesta, ktorej poslednou zastávkou je cintorín“ je dielom
scenáristov);
- Walterove priznanie nie je v knihe nahraté na diktafón, ale napísané v liste;
- v origináli sa Walter priznal, aby ochránil Lolu;
- kým vo filme Walter zomiera na následky postrelenia pri Keyesovi,
v knihe zásah guľkou prežije a je mu umožnený útek;
- Keyes dovolí utiecť Walterovi a napokon i Phyllis; obaja počas
plavby loďou poškuľujú po žralokovi, v čeľustiach ktorého chcú obaja
skončiť.
(1) Román vyšiel v 1943, ale seriálovo bol text publikovaný už v 1936
v magazíne Liberty.
(2) Dramaturg Noir Film Festivalu – Milan Hain, povedal v úvode
otváracej večernej projekcie: „Ak sa vám nebude páčiť
Poistka, tak ja už neviem. Asi ste na nesprávnom festivale.“
(3) Jeho slávnejší kriminálny román Poštár vždy zvoní dvakrát (1934)
sa dočkal dva roky po Poistke tiež ikonického filmového spracovania s Lanou
Turner a Johnom Garfieldom.
(4) Nakrútil sa aj alternatívny koniec. Predstavoval Walterovu smrť
v plynovej komore v San Quentin, kde ho na jeho poslednej ceste
sprevádzal Keyes.
