ZPRÁVA MICHALA ŠMAJDY O 2. ROČNÍKU NOIR FILM FESTIVALU (21.–24. 8. 2014, hrad Křivoklát)
Noir Made Us Fugitives. Again!
Je to už mesiac, čo sme si z Křivoklátu odniesli slušný batoh noirových zážitkov. Nasledujúce riadky sú nostalgickým ohliadnutím sa za nielen uplynulým ročníkom, ale aj tým prvým vôbec.
Český Noir Film Festival sa už svojím premiérovým ročníkom vymedzil lokáciou. Okrem samotného „úzko profilového“ programu je práve priestorová ukotvenosť tou najväčšou inakosťou a zároveň devízou tohto podujatia. Tak ako niektorí hrdinovia filmu noir „utekajú“ z prostredia veľkomesta na vidiek, tak sa aj organizátori zamerali na prostredie „zapadákova“ a divákov vtiahli na stredoveký hrad. Premietanie v historických sálach a na hradnom nádvorí je skutočne výnimočné a tomuto „čiernemu“ štýlu to neskutočne sekne, najmä počas večerných open-air projekcií.
 |
| hrad Křivoklát (c) Libor Fojtík |
Tohtoročný výber polnočných projekcií neprekonal minuloročný, ktorému kraľoval (farebný!) súboj krikľavých rúžov - Gene Tierney (Smrteľný hriech) vs. Marilyn Monroe (Niagara) - a tiež otváracia Poistka smrti. Milan Hain vtedy nezabudnuteľne ukončil svoj lektorský úvod k majstrovskému kúsku Billyho Wildera slovami, že toto je asi to najlepšie čo v noiri vzniklo, a že ak sa nám nebude páčiť toto, tak už potom nič. Ale späť k tohtoročnému ročníku. Večerné premietania otvorila Panika v uliciach uvádzaná v rámci sekcie docu-noir. Zaujala hereckými výkonmi (Richard Widmark neobvykle v koži kladnej postavy + odstrašujúci Jack Palance), exteriérovým prostredím New Orleans, dynamikou kamery aj atmosférou paniky, ktorá zápletku zločinu nevídane posunula na vedľajšiu koľaj. High-lightom však bola sobotňajšia pocta Glennovi Fordovi a jeden z jeho životných výkonov v Langovom Veľkom záťahu.
Druhý ročník ako taký je pre organizátorov vždy kľúčovou previerkou (je tu tlak nepodliezť úroveň debutového ročníka a potvrdiť svoje miesto na festivalovej mape ako po stránke diváckej návštevnosti, tak kvalitnej dramaturgie), no tento raz sa z veľkej časti organizačného hľadiska začínalo nanovo – v novom prostredí. Všetky kľúčové zmeny možno hodnotiť len a len pozitívne: ako skrátenie dĺžky trvania zo streda-nedeľa na štvrtok-nedeľa, tak aj zmenu lokácie a hosťujúceho hradu. Oproti minulému ročníku tak zmizli situácie s premiestňovaním sa medzi troma premietacími miestami (škoda, že kokořínsky vláčik nebol grátis „kyvadlovkou“ pre festivalových). Teraz na nádvorí hradu bolo úplne všetko: akreditačné centrum, obchod „Černý trh“ s bohatou ponukou (od DVDčiek cez tričká/mikiny až po pralinky), tri premietacie sály, stánky s občerstvením vrátane čiernej kávy, čierneho čaju, čierneho piva či kvalitného vína ako napr. Pinot Noir! Na druhej strane, na Křivokláte trošku zmizla atmosféra izolovaného miesta „v divočine“ a rozprávkové čaro hradu z Kokořínska.
 |
| (c) Libor Fojtík |
Tohtoročná dramaturgia síce nepriniesla toľko klasík než pred rokom (hard-boiled detektívky s Bogartom, Premingerova Laura, zbožňovaná Poistka smrti či filmová a seriálová adaptácia Mildred Pierce), ale o kvalitné tituly nebola núdza. Stávku na istotu zastupoval profil venovaný legendárnemu Billymu Wilderovi – noirovému špecialistovi a známemu provokatérovi. Boli sme však svedkami aj viacerých presahov – či už za hranice USA (britský noir) alebo do sveta animácie (Renesancia, Alois Nebel). A mali sme možnosť vidieť aj mierny odklon od klasického príbehu k dokumentárne ladeným snímkam (docu-noir). A ani tento rok nechýbala „exotická“ kategória československý noir. Vlajkovou loďou programu bol však dozaista boxerský noir na čele s búrlivým Johnom Garfieldom (Telom a dušou) či polnočným Kubrickom (Bozk vraha). Zabúdať nesmieme ani na seriálovú zložku programu – fenomenálny, neo-noirovo ladený seriál True Detective. Túto neobvykle hutnú a vážne poňatú detektívnu ságu z amerického juhu (avšak s priam škandinávskou atmosférou!) sme si mohli vychutnať na veľkom plátne v jednej z hradných sál v dávkovaní dvoch epizód denne.
Čo sa týka sprievodného programu, kým minulý rok ho tvorili komorné, podvečerné hudobné vystúpenia na hrade, teraz mu kraľovala Výstava Huga Haasa v USA 40–62 , ktorá nás vítala pri vstupe do sály Glenna Forda. Vďaka rozmanitým archívnym materiálom (ktorým dominovali obrázkové materiály nad textom) mapovala jeho filmárske osudy za veľkou mlákou v 40. a 50. rokoch. Výstavu doplnila projekcia Přiznání jedné dívky v pôvodnom znení, ktorá sa tešila slušnej návštevnosti.
 |
| výstava Hugo Haas v USA 40–62 (c) Jana Bébarová |
Minulý rok počas záverečnej projekcie „apokalyptického“ noiru Kiss Me Deadly symbolicky pršalo (aký by to bol noir festival bez dažďa, však) a aj tento raz sa pred posledným filmom Sorry, Wrong Number nad nami zbehli daždivé mračná. Kým pred rokom šlo o vytrvalý dážď, teraz sa to našťastie zaobišlo len s lokálnymi prehánkami. Ale do atmosféry tento noirový atribút určite patrí a aspoň na pol dňa si ho objednávame aj na ďalší ročník (vopred ďakujeme)!
Takže si to zhrňme: Kokořín, Křivoklát... o rok Karlštejn? Dúfajme, že nie. Křivoklát noirovej prehliadke sedí a pevne veríme, že práve v jeho útrobách začne nová „čierna“ tradícia. Aspoň na najbližšie ročníky. V rámci stredoeurópskych mantinelov ide bez debaty o ojedinelý cinefilský sviatok a nám nadšenom filmu (noir) nezostáva nič iné iba ho naďalej podporovať! Navštevovať ho, rozprávať sa o ňom, byť zaň vďační. Ďakujeme!
Pro FILM NOIR BLOG napsal Michal Šmajda
