The Crooked Way
USA, 1949, 90 min
The Crooked Way je ďalší neprávom zabudnuty B-čkovy film noir, od ktorého uvedenia uplynie v apríli okrúhlych 70 rokov. Pôvodom
francúzsky režisér Robert
Florey mal pred ním s noirom dve
malé skúsenosti v podobe titulov The
Face Behind the Mask (1941) s Petrom Lorrem a Danger Signal (1945). Noirové prvky vykazuje
aj jeho ďalší film Johnny One-Eye (1950)
s Patom O'Brienom.
Eddie Rice sa prebúdza vo
vojenskej nemocnici pre veteránov v San Franciscu. Druhá svetová vojna mu síce
vyniesla Striebornú hviezdu, no natrvalo ho pripravila o pamäť. Po fyzickom
zotavení sa vracia do Los Angeles, podľa papierov svojho rodného mesta, aby
zistil svoju identitu. Nie je tu ani hodinu a už ho na každom rohu niekto
spoznáva, vrátane policajných detektívov a bývalej manželky Niny (áno, to sú
práve tie naivné maličkosti, ktoré musíme týmto malým noirovom odpustiť).
Netrvá tak dlho a Eddie sa ocitá na policajnej stanici, kde zisťuje, že v
skutočnosti je darebák menom Eddie Riccardi s pestrým kriminálnym
zoznamom. Výsledky jeho ďalšieho pátrania po vlastnej minulosti nie sú vôbec
lichotivé. Najbolestnejší je stret s nebezpečným bossom Vinceom Alexandrom,
ktorého Eddie pred odchodom do vojny ešte ako svojho partnera a priateľa
podrazil. Vince sa mu teraz po piatich rokoch hodlá pomstiť a rozhodne nezostane
len pri úvodnom výprasku.
Neprehliadnuteľnou a najväčšou devízou snímky je
expresívna kamera Johna Altona. Tu však zďaleka nejde o len
štandardne výborný, atmosferický vizuál s jeho typickým „chiaroscuro“
svietením. V tom čase mal už Alton za sebou plodnú spoluprácu s Anthonym Mannom (päticu filmov z
1947–1949) a The Crooked Way jednoznačne
patrí do jeho minimálne Top 5 noirových prác (z celkových 14). Alton tu veľmi
sofistikovane pracuje s lampami (ako interiérovými, tak pouličnými),
siluetami postáv, tieňohrou, žiariacimi či blikajúcimi neónovými reklamami
prenikajúcimi do tmavých apartmánov, monštruóznymi podhľadmi či s nasvietením
tvárí. Maximálne kontrastná práca kamery je napr. pozoruhodná v momente
Eddieho vyznania zranenej Nine. Jeho tvár zahalená do absolútnej tmy sa
postupne osvecuje, čo korešponduje s jeho „znovuzrodením“
a odhodlaním skoncovať so svojou minulosťou. Máme
tu jednoducho všetky aspekty, ktoré na noirovej estetike zbožňujeme (akurát
rozptýlené zadné svetlo v hmle som tu nenašiel). (1)
Popri vysokej miere štylizácie, tu nájdeme aj
semi-dokumentárne prvky (spojenie príznačné pre spomínanú dvojku Mann-Alton).
Spomeňme úvodný príhovor nezávislého rozprávača (úsporný voice-over neskôr
našťastie preberá hrdina) a použitie novinových článkov a telegramov
ako rozprávacích prvkov, ktorým kamera venuje náležitú pozornosť. Čítame ich
spolu s postavami. Nechýbajú ani procedurálne postupy polície (zosnímanie
odtlačkov), ale rozhodne nie sú otravné. Čo však na druhej strane môže pôsobiť
trochu otravne, je nevyvážený vzťah medzi Eddiem a Ninou, plný rôznych
a opakujúcich sa nálad na príliš malom časovom priestore, ktorému nie
veľmi veríte. Ide najmä o melodramatické nuansy v zhruba polovičke
minutáže.
V hlavnej úlohe sa predstavuje John Payne, u ktorého s touto
rolou nastal (po vzore Dicka Powella) posun v kariére, keď prešiel od
statusu tancujúcej a spievajúcej hviezdy z hudobných filmov k
úlohám drsných, nekompromisných hrdinov. Noiristom je určite známy najmä
z noirov Phila Karlsona Kansas City
Confidential (1952), 99 River Street
(1953) či Hell's Island (1955). Následne bol
často obsadzovaný do westernov. Čo sa týka ďalšieho obsadenia, Ellen Drew (môžete si ju pamätať z Johnny O'Clock, 1947) hrá ako Eddieho
ex-manželka štandard a nesporne najväčšou hereckou šťavou disponuje
charizmatický záporák – elegantný gangster Vince v podaní Sonnyho Tuftsa. Jeho divoké oči
neveštia nič dobré. Okrem vzbudzovania prirodzeného rešpektu (kamerové podhľady
dopomáhajú) a hláškovania („Nie som zvyknutý na policajtov
s insomniou.“) sa v pomerne akčnom finále vo vojenskom sklade
predvedie aj fyzickou akciou.
Filmy s amneziakom, bojujúcim nielen so svojou diagnózou, ale
aj temnou minulosťou, ste videli dozaista kopu. Navyše, s identickou
zápletkou vojnového veterána so stratou pamäte pracoval aj populárnejší noir Somewhere in the Night (1946) či B-čko The Clay Pigeon (1949). To, čo robí
tento malý noir výnimočným a lepším, je mimoriadne temná kamera Johna Altona. Ide o jeden
z jeho vrcholných kameramanských počinov, ktorý môžeme pokojne postaviť vedľa
vizuálne skvosty ako Raw Deal (1948)
či The Big Combo (1955). Ak
sa prenesiete cez nevyváženú melodramatickú linku, vycibrená
noirová estetika tmy a nočnej ulice vás naplno
opantá. Prejavil sa tu pozitívny efekt nízkeho rozpočtu, nútiaceho
tvorcov byť viac kreatívni a pracovať čo najlepšie s tým, čo majú.
(1) Dá sa povedať, že Alton viac ako so svetlom tu pracuje
s tmou, podobne ako napr. v The Big
Combo.
Réžia: Robert Florey
Produkcia: Benedict Bogeaus
Scenár: Richard H. Landau podľa rádiovej hry No Blade Too
Sharp Roberta Monroea
Kamera: John Alton
Strih: Frank Sullivan
Hudba: Louis Forbes
Výprava: Van Nest Polglase
Hrajú: John Payne, Sonny Tufts, Ellen Drew, Percy Helton, John Doucette a
ďalší
Premiéra: 22. apríl 1949
Odkazy
