Michal Šmajda pokračuje ve své sérii "film vs. kniha". Tentokrát si posvítil na slavnou československou detektivní
adaptaci románu Eduarda Fikera Zinková cesta (1942), která je považovaná za jeden
z úplně prvních „českých filmů noir“. Co o 13. revíru (1946) režiséra Martina Friče zjistil?
Text obsahuje spoilery.
Filmové východisko: revírny inšpektor Čadek
(Jaroslav Marvan) je na stope čerstvo prepusteného obávaného vreckára Kočky,
aby zistil, kde sú ukryté peniaze z jeho poslednej lúpeže. V miestnom hostinci u matky
Klouzandy sa Kočka stretáva s udavačom Kartou, ktorý ho dostal za mreže. Karta
následne mizne a z Kočky sa stáva nepolapiteľný fantóm. Cesta k nemu môže viesť
cez jeho bývalú milenku pochybných pomerov – tanečnicu Fróny (mladá Dana
Medřická).
Kočka, mladý Karta, starý Karta, zinková
rakva, Fróny či dědeček – to sú pojmy, ktoré zľudoveli. Jedna z prvých
filmových českých detektívok podľa románu žánrového klasika Eduarda Fikera nie
je po vizuálnej stránke nepodobná americkým detektívnym adaptáciám 40tych rokov
(1). Od prvých záberov je neprehliadnuteľné kontrastné nasvietenie
tmavých scén. Najmä pasáže z pražskej periférie obsahujú veľa tmavých,
miestami až neprehľadných záberov.
S tmou ako takou však pracuje už
samotný Fiker, keď píše:
„... aby sa vyhol páriku ľudí,
vystupujúcich z tmy.“
„... ktoré boli zamestnané
v hlbokej tme periférie.“
„... šla smerom, ktorý viedol do čiernej
tmy.“
„... pred sebou mala more tmy.“
K odkazu filmu noir sa 13. revír
hlási i postavou femme fatale (osudovej ženy), britkými dialógmi či kostýmom
ústrednej postavy – revírneho inšpektora. Okrem hry na mačku a myš vykazujú
interakcie starnúceho detektíva („dědečka“) a suverénnej Fróny aj smutno-veselé
momenty, ktoré pripomenú vzťah otca a dcéry.
U Fikera zároveň nájdeme nemalé
množstvo opisov typických noirových fetišov:
„Periféria strašila siluetami nízkych,
rozhádzaných stavieb.“
„... kratučký ruženec svetielok,
stúpajúcich po ceste na kopci.“
„Pri ženinej hlave drzo zažiaril ohníček
cigarety.“
„Ani tieň mi ešte na stenu nehodil.“
„Fróny, na ktorú Čadek pri vstupe do
miestnosti obrátil stolnú lampu, sa uškrnula.“
Aj napriek obrovským produkčným ťažkostiam
je 13. revír kultovým lokálnym dielom. Nakrúcanie, ktoré začalo
v marci 1945, totiž prerušili udalosti súvisiace s koncom 2. sv. vojny:
projekt za dramatických okolností opustil pôvodný režisér J. A. Holman,
upravoval sa scenár, väčšina scén s pôvodne obsadenou Lídou Baarovou (2)
v úlohe Fróny sa prekrúcala, film zmenil názov (zo Zinkovej cesty a
Znamení kočky) a po vojne ho dokončil Martin Frič. Premiéru mal 8. marca
1946.
Vybrané rozdiely v predlohe oproti filmu:
Ø v knihe nejde o titulný 13. revír, ale o 5. (policajný) okres,
Ø obávaný Kočka sa volá Jirka Boček,
Ø vzťah zasnúbeného doktora Chrudimského a polepšenej prostitútky
Fróny má výrazne väčší priestor,
Ø doktor Chrudimský je postrelený pred svojím bytom (a nie Fróniným)
a bez svedkov,
Ø za Čadkom neprichádza snúbenica doktora Chrudimského, ale jeho budúci
svokor – vplyvný primár Havlasa,
Ø následne je aj Fróny nepríjemne konfrontovaná priamo Chrudimského
snúbenicou Havlasovou (čo je vo filmovej verzii iba letmo naznačené),
Ø Čadek si uznáva chybu, že nerozoznal mladého Kartu od starého Kartu
(kým v adaptácii to po prevalení ješitne maskuje),
Ø Čadek sa o tom, že mladý Karta je Frónin otec nedozvedá od doktora
Chrudimského, ale priamo od Fróny,
Ø starý Karta nie je ukrytý v skrýši u matky Klouzandy, ale je
zavraždený mladým Kartou,
Ø Čadek zaklame Fróny, že jej otec – mladý Karta zomrel (pričom v snímke
je to práve naopak: zaklame jej, že žije, pričom už zomrel),
Ø Fróny zomiera následkom úmyselného otrávenia sa a nie revolverom
Wangovej (stále však v Čadkovom náručí),
Ø záver knihy je teda o to tragickejší, nakoľko Fróny pácha
samovraždu s vedomím, že jej otec zomrel (pričom žije).
(1) Viaceré zdroje tvrdia, že Frič bol fanúšikom amerických detektívok
(ktoré v lete 1946 dostali od francúzskych kritikov označenie „film noir“)
a inšpiroval sa ich temnou obrazovou stránkou. Otázkou zostáva, kde ich
mohol vidieť, keďže je všeobecne známe, že do európskych kín sa americké filmy
noir dostali až po vojne.
(2) Okolo zaangažovanosti Lídy Baarovej koluje viacero teórií. Jedna
z nich hovorí, že projekt začal vznikať iba na prianie herečky, ďalšia z
verzií zasa, že si účinkovanie vynútila skrz svoje blízke kontakty
s nacistami a že tí by vznik snímky bez jej účasti ani neumožnili.
Podľa Marvana bola strategicky obsadená iba pro forma a do finálnej podoby
sa s ňou vôbec nerátalo.
